Moja intuitívna koncepcia hrania

Človek počas hrania na gitare prechádza rôznymi obdobiami. Inak vníma svoju hru vo svojich začiatkoch hrania, inak v čase stagnácie a napokon v nejakej vrcholnej forme. V každom prípade pri svojej hre prechádza etapami, ktoré ho nejakým spôsobom obohacujú a určujú jeho ďalší priebeh. V tomto článku by som uviedol niektoré moje etapy vývoja hry na gitare.

Ako už bolo uvedené, v začiatkoch hrania som mal pocit, že gitara nemá 6 strún, ale najmenej 20 a viac. Koordinácia ľavej a pravej ruky nebola vyvážená natoľko, aby to nesprevádzalo časté chyby a opakovania. Postupom času sa hra stabilizovala. Väčšina gitaristov odporúča hrať brnkátkom. Ale ako viete, existuje aj hra štýlom tzv. finger picking, ktorá nepoužíva brnkátko a každý tón je generovaný prstom pravej ruky. Každá z týchto metód má svoje výhody aj nevýhody. Jednoznačnou výhodou pri hre brnkátkom je lepšia kontrola nad všetkými strunami v tom zmysle, že môžte hrať jednotlivé struny a zároveň dva a viac strún naraz. Okrem toho hra brnkátkom poskytuje výraznejší tón. Nevýhodou je zameranie sa len na akúsi jednu produkciu zvuku, v tom zmysle, že brnkátkom je možné generovať buď jednotlivé tóny alebo akordy (len otvorené akordy), prípadne nechať vybrnkávať jednotlivé tóny určitým akordom. Avšak vždy sa jedná iba o jednu možnosť. Pri hre metódou „finger picking“, teda vybrnkávaním prstami pravej ruky, máte prakticky väčšiu kontrolu nad zvukovým prejavom. Môžte zahrať akord, ktorý nemusí prechádzať všetkými strunami od začiatku úderu, tzv. uzavreté akordy. Napr. zahrať prvú a štvrtú strunu naraz. Také niečo brnkátkom nezahráte. Aj keď za akordy sa považuje súzvuk minimálne troch tónov. V každom prípade môžu vznikať zaujímavejšie hudobné kreácie.

Možno práve metóda hrania typu „finger picking“ vám spresní, ustabilizuje koordináciu hrania pravej a ľavej ruky, pretože si lepšie uvedomíte pozíciu jednotlivých prstov pravej ruky a vznikajúce tóny generované ľavou rukou. Stane sa to, že budeme myslieť akoby „naprieč strunami“, nebudete tak „zviazaný“ hrou brnkátkom. V každom prípade je to o zvyku a preferenciách daného hráča.

Aj keď sa jedná o koncepciu hrania, netreba zabúdať na kvalitný zvukový prenos. Ako už bolo spomenuté v minulých častiach kvalitný hudobný nástroj a elektronika dokážu vzbudiť v podstate až vášeň pre samotnú hru. Napr. na nasledujúcej video ukážke je možné počuť drahú aparatúru gitarového kombra Fender 65 Super Reverb a gitaru Fender Stratocaster (SRV).

Bez efektov, maximálne jednoduché malé vibráto a reverb gitarového komba a máte pomerne dokonalý zvukový prednes. Samotná zvuková hĺbka, veľký dynamický rozsah, vás proste uchváti a inšpiruje. Takýto zvuk neprekryjete nejakými hoci aj drahšími zvukovými efektmi alebo inými signálovými procesormi. Keď raz máte slabý vstup a výstup, tak akýkoľvek prvok medzi touto cestou vám nezmení výsledný zvukový kanál natoľko, aby ste dosiahli vysoko nadštandardný zvuk.

Alebo napr. v nasledujúcej ukážke, ktorá už obsahuje väčšie množstvo vstavaného dozvukového efektu samotného gitarového komba značky Fender 65 Super Reverb a opäť rovnakej gitary ako v predošlej hudobnej ukážke.

Ono, ak si vezmeme nejaký drahý gitarový efekt, napr. slávny elektrónkový skresľovací gitarový efekt značky Ibanez TS808, známy Tube Driver od Butler Audio alebo menej známy Le Lead od Two Notes tak zistíme, že sú to veľmi dobre spracované a znejúce gitarové efekty.

efekty

Ak tieto efekty sa budú nachádzať v signálovej ceste medzi lacným gitarovým kombom a lacnej gitary oproti naopak drahej aparatúre a gitare, výsledok zvukového výstupu daných efektov nebude rovnaký. Gitara napr. Gibson ES-335 pripojená na jeden z vyššie uvedených elektrónkových gitarových skresľovacích efektov nebude poskytovať rovnaký skreslený efekt ako na nejakej výrazne lacnejšej verzii gitary. Práve často-krát uvádzaná zvuková hĺbka danej gitary zabezpečí oveľa „zavíjajúcejší“ tón. Na lacnej gitare bude tento efekt znieť plocho. Proste jednotlivé skreslené tóny budú navzájom splývať (malý dynamický rozsah), nebude to taký konkrétny zvuk.

Na podporu „konkrétneho“ zvuku gitary je dobré používať aj tzv. booster. Veľmi dobre sa uplatní pri hraní čistých tónov, napr. vo video ukážkach vyššie jeho použitie vytvorí priezračnejší tón, lepšie čitateľný a keď sa použijú priamo elektrónkové gitarové efekty tohto typu, tak celkovému tónu to napokon poskytne charakteristický vintage zvuk alebo tiež blackface zvuk, kde sa jedná o „zatuchnutejšie“ staré zvukové tóny z 50. až 60. rokoch minulého storočia. Jedná sa napr. o elektrónkový efekt značky Effectrode, konkrétne Fire Bottle alebo Le Crunch od spomenutej firmy Two Notes.

ee

Ono, každý elektrónkový efekt okrem iného poskytne vyšší dynamický rozsah, čo je práve príznakom pre tú povestnú hĺbku zvuku. Taký základný rozdiel v „plochosti“ zvukov je možné počuť, zaregistrovať pri klasickom tranzistorovom prenose a elektrónkovom prenose, ale okrem toho najmä pri použití gramofónového zvuku z nejakej platne.

Na pripomenutie z predchádzujúceho článku, cenovú politiku hudobných nástrojov môžme zobraziť pomocou grafu s arkustangenciálou funkciou.

tan

Lineárna časť grafu, ktorá je situovaná od bodu nula až po červený bod je možné označiť všetky gitary v cenovej relácii fiktívne od 0 euro až 1400 euro. Každá z týchto gitár bude hrať lepšie alebo horšie v závislosti od aktuálneho linárneho pomeru, ale ten zásadný prelom v podobe červeného bodu tieto gitary nedosahujú. Toto „zaoblenie“ funkcie má cenový rozsah od 20002500 euro. V tomto rozsahu je možné obdržať gitaru, ktorá má potenciál spôsobiť prelom v kvalite zvuku. A samozrejme potom ďalšie gitary v cenovej relácii nad 2500 euro budu vykazovať rovnako vysokú kvalitu, v určitých aspektoch vyššiu, avšak ako je možné vidieť z grafu, absolútne zásadný prelom už nespôsobia. Tento jednoduchý graf je možné aplikovať aj na prakticky všetky elektronické zariadenia, efekty a ostatné hudobné vymoženosti.

V čase, keď som hľadal nejaké video ukážky k tomuto článku ohľadne gitarového komba Fender 65 Super Reverb a gitary Fender Stratocaster (SRV), som hľadal aj jazzovú gitaru Ibanez GB10SE-BS signature model od George Bensona, pretože na nej hral a hraje aj hudobník Karel Plíhal na svojich koncertoch a rozhodoval som sa medzi touto gitarou a gitarou značky Höfner, konkrétne sa jednalo o gitaru Höfner HCT-SL-N-0 Blue Tone Archtop som natrafil na video ukážku priamo na signature gitaru George Bensona od samotného George Bensona ako hraje v predajni NAMM na tejto gitare, aj keď sa jedná pravdepodobne o novší model Ibanez GB30SE-BS, ktorá v niektorých hudobných predajňach ani nie je v ponuke.

V každom prípade George Benson v uvedenej ukážke hrá dve verzie, jednu „bluesovú“ verziu (aj keď viac blues-jazzovú) a druhú „jazzovú“ verziu. Samozrejme, nie len George Benson hraje takýmto štýlom. Jedná sa o to, že k niečomu podobnému som „dospel“ hraním na gitare aj osobne. Určite nie v takej grandiozite ako na uvedenej ukážke, ale spôsob hry tam figuruje. Ako si je možné všimnúť, najmä v druhej časti jeho hry, v podstate hraje veľmi na prvý pohľad chaoticky, celkový dojem je „hustý“, miestami umelecký a evokuje dojem niečoho „plného“. Avšak celkový dojem okrem toho, že je hustý je zároveň „málovravný“, v zásade by sa to dalo charakterizovať slovným spojením, „veľa rozpráva, ale nič nepovie“. On v podstate ako hrá, nevie, čo konkrétne bude nasledovať v určitých fázach hry. Má naučené a predpripravené nejaké riffy, ktoré vkladá do celkového obrazu. Teda, v konkrétnych krokoch nevie, čo presne bude nasledovať, ale vždy len v rámci malého celku. Ak by ste od neho napr. chceli, aby to, čo zahral, zahral ešte raz presne tak isto, s vysokou pravdepodobnosťou to už nezahrá. Bude to približné, ale bude to iné. On ani sám nevie ako to vlastne v konečnom dôsledku vznikne, pretože sa jedná o zautomatizované časti (bloky).

Teraz to objasníme na konkrétnom príklade.

Skôr než k tomu pristúpime, je dobré vedieť, že je potrebné hrať stredne rýchlo až rýchlo. Ak toto máme zabezpečené, tak sa stane to, že jednotlivé „jedno-tónové“ chyby sa akoby prekryjú. Kedysi dávno ešte v prvopočiatkoch hudobného programu Guitar Pro som si skúšal zahrať na počítači určité náhodné tóny na gitarovom hmatníku.

ggg

Tento sled tónov som nechal hrať postupne na počítači a čudoval som sa, že keď som tam náhodne zadal akýkoľvek sled tónov a nechal ho prehrať dostatočne rýchlo, tak zrazu to nebolo až také zlé, ako v prípade, ak som dané tóny nechal hrať pomaly. Teda, v podstate, ak budeme hrať dostatočne rýchlo, tak je možné robiť „chybky“. Takže v nasledujúcich rokoch hrania som okrem iného potreboval dosiahnuť určitú rýchlosť hrania.

Zoberieme si klasicky znejúci jazzový akord E9:

e9

Ak zahráme akýkoľvek jeden tón náhodne kdekoľvek okolo tohto akordu (a samozrejme tón z toho istého akordu), tak daný tón bude zapadať do celkovej hry. Teda niektoré tóny v rozsahu znázornenom na danom obrázku „červeným tónom“.

hh

Tieto „červené tóny“ môžme zaradiť pred transpozíciou ďalšieho akordu. Je možné zahrať samozrejme viac tónov, obvykle stačí na krátky predchod 1-2 náhodne vybrané tóny. Okrem toho je potrebné dodržiavať akúsi ergonómiu hrania.

To znamená, že gitara obsahuje, ako ste si mohli všimnúť, opakujúce sa tóny, tzn. že je možné zahrať nejaký sled tónov v nejakej polohe a potom tie isté tóny zahrať na úplne inom mieste na hmatníku. A bude to zniet úplne rovnako (aj keď teoreticky, podľa hudobnej teórie to nebude úplne to isté). Jedná sa o to, že ak máme daný akord E9, tak budeme hrať argonomicky takým spôsobom, že budeme vyberať tóny, ktoré budú najľahšie uchopiteľné vzhľadom k vzialenosti od daného akordu E9, čo najlepšie prispôsobiteľné pre prstový hmat. Je môžné si všimnúť, že čím „ergonomickejšie“ budete vyberať tóny z „červených tónov“, tým lepšie to bude znieť a zapadať do celkového hudobného prejavu.

Môžte chytiť akýkoľvek akord a k nemu ergonomicky zahrať niekoľko „červených tónov“ a výsledok bude dobrý.

Ďalšia vec sú stupnice. Existuje pomerne veľké množstvo gitarových stupníc a rôzne odvodené stupnice. Každú stupnicu je možné sa naučiť naspamäť, alebo sa naučiť určitý kľúč, tzn. že každá stupnica je odvoditeľná podľa určitého vzoru, ktorý definuje vzdialenosti medzi pražcami (napr. tercie, kvarty a podobne), teda jednotlivými intervalmi. Podobne je možné odvodiť aj durové a molové akordy. Na nasledujúcom obrázku je možné vidieť všetky tóny na hmatníku pre určitý tón a z toho odvoditeľnú stupnicu, v tomto prípade pentatoniku. Mólová pentatonická stupnica od tónu E. (Zdroj: program Guitar Pro)

aaa

Mólová pentatonická bluesová stupnica od tónu E. (Zdroj: program Guitar Pro)

aaa

Existuje niekoľko tónov, C-D-E-F-G-A-H a z týchto tónov ešte poltóny. Rozklad tónov je odvoditeľný pre každý tón a existuje asi 10 základných druhov stupníc, takže dostaneme pomerne veľké množstvo rôznych rozkladov tónov na hmatníku.

Aká je pravdepodobnosť toho, že ak zahráme akýkoľvek sled tónov, že sa netrafíme ani do jednej stupnice ? Pri takom veľkom množstve rozkladov je veľmi malá. Navyše prakticky nikdy nehráte celú stupnicu od začiatku až do posledného tónu, pretože to slúži len ako určitý vzor, ktorým je daná stupnica reprezentovaná. Vždy proste hrajete len časť tejto stupnice a navyše je veľmi dobrým zvykom aj spájať rôzne stupnice. K tomu samozrejme, nehráte sekvenčne, každý jeden tón v postupnosti, ale opakujete dané tóny, používate vibráto a podobne. Takže vo výsledku, ak zahráte akýkoľvek sled tónov, ktoré nie sú hrané všetky po pol tónoch (plné chromatické stupnice) tak, defacto vždy zahráte niečo použiteľné.

Zásada je proste taká, že nemôžme zahrať každý jeden poltón na hmatníku (len niekedy v rámci prechodu na inú stupnicu). Rôzne stupnice sa medzi sebou odlišujú práve „počtom medzier“ medzi týmto kontinuálnym sledom tónov (jednotlivými intervalmi). Takže, ak zahráme akúkoľvek potupnosť s nejakými „medzerami“, väčšinou jednoudvoma a použijeme určité hudobné cítenie, tak vo výsledku nepotrebujeme vedieť a poznať všetky druhy stupníc. Treba nám poznať len základný rozdiel medzi jednotlivými stupnicami, napr. že niektoré sú charakteristické vzdialenosťou o 1 poltón, iné o 2 poltóny a niektoré o tieto poltóny, ale obsahujú 1 sled 3 tónov, ktorý obsahuje spravidla 1 mólový tón uprostred týchto 2 tónov a jedná sa o bluesovú stupnicu. To je v zásade všetko. Potom je to už samozrejme o skúšaní a trénovaní, nachádzaní pre nás vhodných postupov.

Ak už máme nejaké tie akordy a stupnice, tak môžme to aplikovať na hranie v blokoch. Blok (definovaný len interne, osobne) jednoducho znamená nejaký úsek na gitarovom hmatníku, kde generujeme nejakú postupnosť tónov v podobe akordov alebo stupníc. Každé dlhšie sólo, ale aj skladba pozostáva z nejkých blokov. Z klasickej hudobnej teórie sa jedná o napr. piesňovú formu code>AABA, kde napr. časť code>A predstavuje jeden ucelený hudobný blok. V rámci tohto uceleného bloku existujú ďalšie sub-bloky vo forme nejakých barov v notovej osnove. Rovnako môžme definovať aj časti popísané slovným spojením „refrén“, „intro“ alebo „outro“ a podobne.

Keď si všimneme hru Georga Bensona v uvedenej video ukážke, tak hraje tiež v určitých blokoch. Jedná sa o to, že nie všetky bloky, ktoré hrá sú dopredu naplánované. Ich forma nie je striktne vymedzená. V určitých etapách je jasne viditeľné, že hrá jazzové alebo bluesové riffy. Takýto riff je opakovateľný, pretože sa ho proste naučil zahrať. Ak by ste po ňom chceli, aby to zahral ešte raz, zahrá vám ten riff vždy rovnako a kedykoľvek. Ak bude chcieť zahrá vám ten riff aj s určitými malými zmenami. Jedná sa o to, že tieto riffy sú známe. Takýto riff je možné sa naučiť a vkladať do celkového bloku. Takže máme nejaké naučené riffy, ktoré vkladáme do celkového bloku. Potom máme nejaké v podstate tiež naučené akordy, v našom prípade jazzové a bluesové, ktoré tiež vkladáme do celkového bloku. Vieme z príkladu vyššie, že okolo každého akordu môžme zahrať akýkoľvek tón takým spôsobom, že neporušíme veľmi celkový hudobný dojem. Ak máme už len tieto dva „hudobné elementy“, teda akord okolo ktorého môžme hrať akýkoľvek tón a naučený riff, tak vhodnou kombináciou môžme veľmi rýchlo zahrať určitý celkový hudobný blok našej skladby.

ce

Na obrázku je možné vidieť (nehrateľná podoba – len pre vysvetlenie formy) práve náš akord E9 s „červenými tónmi“. Rovnako tam existujú stupnice s „červenými tónmi“. Našou úlohou by bolo hrať v rámci „modrých tónov“ nejakú tónovú postupnosť a na prechod medzi jednotlivými akordmi (samozrejme ich je v praxi použitých väčšie množstvo, ale jedná sa len o príklad použitia) zahrať nejakú vhodnú kombináciu „červených tónov“.

George Benson hrá v jazzovej časti podobne. Zahrá naučené jazz/bluesové riffy, nejaké naučené akordy a kvázi náhodne to kombinuje. Kvázi preto, pretože má predcvičené niektoré vhodné akordické postupy a potom stačí vedieť len základnú tónovú charakteristiku, že keď proste hráme riff na 5.pražci, tak ako náprotivok zahráme akord niekde v okolí 13 pražca alebo o na 810 pražci. Bude to pasovať vždy. O tom, ktoré konkrétne akordy vybrať je už záležitosťou cviku, avšak ak sme pri tom jazze, tak veľkou výhodou je to, že veľmi veľa jazzových akordov je navzájom zvukovo podobných, takže prakticky môžme zvoliť v zásade takmer akýkoľvek často používaný jazzový akord a nič nepokazíme. To je výhodou pri hraní v akejsi jazzovej forme, zámerne nepoužijem priamo výraz v hraní v jazze, pretože samozrejme nie všetko je možné primárne považovať za jazz v pravom slova zmysle (na druhej strane existuje štýl free jazz).

To ešte nie je všetko. Zásadný prvok, ktorý poskytne vašej hre určitú „štýlovosť“, je hranie práve spomínaných stupníc. Pretože doposiaľ sme použili, ako aj George Benson, naučené akordy a riffy. Lenže hranie by potom nebolo také zábavné, ak by bolo všetko dopredu predpripravené. Samozrejme, skladba je skladbou preto, pretože je formálne napísaná a znovupoužiteľná v rovnakej podobe, avšak v čase kým sa dostaneme do stabilnej formy skladby je potrebné prejsť skúšaním. A práve to je príležitosť hrania stupníc v nejakej náhodnej forme.

Takúto náhodnú formu hrania stupnice vkladáme do celkového bloku pozostávajúceho z naučených akordov a riffov. Túto náhodnú formu vkladáme do priestoru medzi týmito akordmi a riffmi. Týmto vznikne celkový hudobný blok veľmi podobný hraniu Georga Bensona, ale samozrejme aj kohokoľvek iného.

Ak som na začiatku predznačil, že je potrebné hrať stredne rýchlo až rýchlo, tak je to okrem iného aj z toho dôvodu, že pri tvorbe nových tónových blokov potrebujete veľa skúšať a testovať vhodnú postupnosť tónov. Samozrejme, môžme sa k tomu postaviť analyticky a testovať na základe hudobnej teórie, harmónie, ktorá obsahuje, ako už bolo spomenuté, určité zásady. Ak sa pozrieme na obrázok vyššie, tak zistíme, že ono v určitom úseku na hmatníku nie je veľmi veľké množsto kombinácií na to, aby sme to nestihli v nejakej dohľadnej dobe. Obyčajne, ak vieme hrať tóny stredne až veľmi rýchlo, tak dokážeme nájsť správnu postupnosť prakticky behom niekoľkých minút. Teda, podľa obrázku, nebudeme hrať všetky uvedené „modré tóny“ sekvenčne za sebou, ale nejakú náhodnú postupnosť v rámci uvedeného pravidiel hudobného minima s občasným presahom použitím niektorých uvedených „červených tónov“ a na tomto podklade budeme stabilizovať nejakú vlastnú „hudobnú formu“. Stabilizovať znamená, že zahráme nejakú náhodnú postupnosť tónov, ktorá aj v rámci hudobných pravidiel bude vykazovať „chybky“, ale vďaka strednej až rýchlej schopnosti hrania opakovaným prehrávaním nájdeme ušľachtilejšiu postupnosť tónov. George Benson a iní podobne zameraní hudobníci nevedia presne v tomto bloku definovať výsledok tejto „hudobnej formy“. Niektoré časti majú aj v rámci tohto náhodného bloku osvedčené a vedia, že ak zahrajú hoci aj len 0 tóny v nejakej stupnici, že to bude zapadať do kontextu. Takže na hmatníku vznikajú určité zaužívané mapy, ktoré si každý hráč tvorí počas svojho skúšania a potom vie presne určiť, kde by ktoré tóny v ktorých častiach na hmatníku mohli dobre znieť. Samozrejme, existuje hudobná teória, každý tón na hmatníku obsahuje svoj názov tónu, takže vždy vieme, čo ktorý tón hráme a v akom vzťahu sú tieto tóny medzi sebou. Avšak ako už bolo uvedené, umenie je umením preto, že to nie je možné vyčítať z učebnice hudobnej teórie. Takže v tej rýchlosti, alebo skôr improvizácie, nie je možné úplne presne podľa nejakého štandardu mapovať len akési „správne tóny“, ale musíme v každom prípade testovať aj neprebádané možnosti. V tom v postate spočíva zábava z hrania.

Ono, ak nepočítame nejaký ťažkopádny jazz a hľadáme „prívetivejšiu“ postupnosť tónov, tak tých možností na vymedzenom priestore (obrázok vyššie) nie je veľmi veľa. V skutočnosti existuje naozaj len asi 10 ľúboznučnejších hmatov. Zámerne používam výraz hmatov, namiesto akordov, pretože akord je súzvuk aspoň 0 tónov, kdežto „hmat“ može pozostávať aj z dvoch tónov (niečo v duchu power akordov). Čo sa týka postupu tónov, tak tiež vo vymedzenej oblasti s kvázi pravidlami o tvorbe stupniciach, ktoré boli spomenuté vyššie, nie je veľmi veľký priestor pre tvorbu niečoho absolútne unikátneho. Tón, ktorý nezahráme, neznamená nič. Neexistuje. A ak ho zahráme, tak môžme len v danej vymedzenej oblasti.

Možno si poviete, že gitarový hmatník obsahuje predsa viac pražcov a môžme sa pohybovať po celom hmatníku. To je pravda, ale nemôžme zabudnúť na produkciu celkového bloku pozostávajúceho z naučených akordov a riffov. To ostatné je len akási výplň, možno to nazvať aj ako „prechodovou výplňou“, pretože túto časť hráme v miestach, kde nevieme, čo konkrétne hrať. Z hľadiska ergonómie, ako už bolo spomenuté, je veľmi nevhodné sa dynamicky presúvať o väčší počet pražcov po hmatníku v rámci hrania postupnosti jednotlivých tónov. Takžev zásade, ak hráme nejakú postupnosť tónov (nenaučenú), tak ju generujeme na jednom mieste na hmatníku.

Zhruba takýmto štýlom nejakým spôsobom hrám, avšak tento postup je dobre uplatniteľný pre hranie „jazzovej a bluesovej hry“. Pre ostatné žánre sa priveľmi neuplatní, pretože ostatné žánre sú viac akordického alebo riffového charakteru, aj napriek tomu, že väčšina týchto skladieb obsahuje nejaké gitarové sólo. Aj napriek tomu, že napr. blues-rock je často označovaný za hudobný štýl, ktorý do veľkej miery pozostáva najmä z riffov, v každom prípade tento štýl je často používaný aj v klasickej rozšírenej podobe, narozdiel od ostatných štýlov.

You may also like...