Necvičte, necvičte, necvičte

Určite sa vám niekedy stalo, že ste chceli niečo zahrať a nepodarilo sa vám to. Každý, aj učiteľ gitary radí, že je potrebné veľmi veľa cvičiť. Samozrejme, nie je možné získať určitý návyk bez toho, aby sme nestrávili nad gitarou niekoľko hodín denne. Na druhej strane všetko má svoju mieru a niekedy je cvičenie kontraproduktívne.

V prvopočiatkoch cvičenia, alebo skôr objavovania gitary, veľmi nesledujete čas, ste proste úplne pohrúžení do zákutia gitarovej hry. Postupom času, keď si prejdete základné akordy a stupnice neostane vám nič iné, než cvičiť a cvičiť. Stále dookola to isté. Ale aj keď zahráte ten istý akord, predsa bude znieť zakaždým mierne inak. A to je práve podstatný rozdiel oproti napr. klavíru, kde daná klávesa je ako klávesa na klávesnici, ktorá pozná len dva stavy, stlačená, nestlačená. Áno, existujú aj dynamické klávesy, ktoré reagujú na intenzitu stlačenia, ale v každom prípade je to už len záležitosť rýdzo mechanická.

Gitara oproti klavíru poskytuje väčšie množstvo variácií toho istého tónu, teda ohýbanie tónu a z toho dôvodu je hra na gitare do veľkej miery aj technickou záležitosťou. To znamená, okrem iného, že nemusíte mať perfektnú znalosť hudobnej teórie, vedieť zahrať nespočetné množstvo skladieb, stačí, ak máte veľmi dobrú techiku hry, zručnosť, určité hudobné cítenie a hra na gitare môže prinášať radosť. Klavír je v tomto smere „zaostalejší“. Nemôžte napr. tak ľahko transponovať akordy alebo stupnice ako na hmatníku na gitare, kde len presuniete ten istý chytený akord smerom nadol alebo nahor a bude sa jednať o ten istý akord v rôznej tónovej výške. Také niečo na klavíri nezahráte vďaka tomu, že klavír obsahuje nerovnomerne rozložené čierne klávesy (poltónové) a z toho dôvodu rovnako chytený akord v určitej polohe nebude ekvivalentný s rovnako chyteným akordom v nejakej inej polohe. Možno aj z toho dôvodu je gitara obľúbenejším nástrojom, pretože poskytuje menšie vstupné náklady na výučbu než klavír.

Do určitej miery je potrebné na gitare cvičiť. Ale potom nastane akási stagnácia, kedy už aj napriek tomu, že cvičíte sa už ďalej neposúvate. Opäť si môžme pomôcť s naším vám už dobre známym grafom.

asd

Jasne vidíme ako sa veci majú. Do červeného bodu proste cvičíme a cvičíme. Od červeného bodu už cvičíme cvičíme, ale už tie výsledky sú stále menej a menej uspokojivé. A to je práve ten bod, kedy už nemusíme cvičiť donekonečna, ale už sa vám to akoby „nahralo“ v hlave a už vám to tam ostane na veľmi dlhú dobu. Ťažko odhadnúť presný čas, obdobie trénovania do červeného bodu, záleží od počtu hodín strávených cvičením. Ak si vezmeme modelovú situáciu, napr. cvičíte len pol hodinu denne, tak za týždeň je to už 210 minút, za mesiac 840 minút, za rok je už 10.080 minút, čo je v prepočte 168 hodín a ak ste začali hrať na gitare od svojich napr. 13-tich rokov, tak po 20-tich rokoch trénovania len pol hodinky denne, to bude 3.360 hodín a to je už dosť nato, aby ste nemuseli trénovať každý deň. Proste získate mechanickú zručnosť, ktorá vám už nejakým spôsobom ostane. Je to niečo ako garantovaná hranica.

A to je práve to, čo bolo predmetom aj minulých článkov, že ono tí hráči veľa-krát nepremýšľajú úplne presne nad každým akordom a stupnicou alebo nejakou postupnosťou, ale že to majú nejakým spôsobom zautomatizované. Práve preto, okrem naučených akordov a riffov tam nejakým spôsobom zakomponovávajú práve tieto zautomatizované prvky, ktoré nadobudli niekoľko hodinovým cvičením. Samozrejme, ak chceme zahrať nejakú skladbu s pevnou štruktúrou, tak ten postup jednotlivých prvkov nie je možné obsiahnuť cvičením niečoho úplne iného, ale práve toho, čo je obsahom danej skladby. Takže nad každou skladbou už je potrebné stráviť určitý počet hodín. Každú skladbu je vždy dobre sa učiť po určitých blokoch a tiež sa mi osvedčilo učiť sa zahrať danú skladbu veľmi pomaly a postupne zrýchľovať tempo do požadovaného stavu.

Na trénovanie samozrejme nepotrebujete výnimočne drahú gitaru, určite bude vhodná prakticky akákoľvek gitara, aj akustická. Ono nie je asi veľmi vhodné hrať na nejakej akustickej gitare (navyše s nestenčeným hmatníkom) a potom hrať niekde „na ostro“ na elektrickej gitare. Takže určite vyberať aspoň ekvivalentné gitarové telá. Môže vám postačiť aj napr. pomerne veľmi dobre známa polo-lubová gitara Epiphone Sheraton-II Pro.

asd

Celkom podarená kópia Gibson ES-335 s novými gitarovými snímačmi. Je známe, že gitarové snímače značky Gibson majú pravdepodobne najvyrovnanejšiu zvukovú charakteristiku oproti iným gitarovým snímačom, avšak aj napriek tomu, že iné modely gitary značky Epiphone v rovnakej cenovej úrovni ponúkajú už priamo snímače značky Gibson, tak tento model tieto snímače neobsahuje. Disponuje podľa slov výrobcu svojím spôsobom unikátnymi snímačmi, ale celková pevnosť tónu je horšia než pri gitarových snímačoch značky Gibson.

asd

Jedná sa o to, že „stredné struny“, konkrétne struny G a D hrajú na Epiphone Sheraton-II Pro pomerne vyrovnanou zvukovou charakteristikou, tzn. generujú pekný pevný tón. Opačná situácia je na zvyšných štyroch strunách, kde je tón menej výrazný a navyše keď hráte naprieč všetkými strunami nejakú tónovú postupnosť, tak je pomerne dobre vnímať tento rozdiel. Proste tóny generované strunami H a e sú menej výrazné, nekonkrétne a struny A a E sa „rozplývajú“.

Tento nedostatok je možné kompenzovať gitarovým efektom typu booster preamp, prakticky akýmkoľvek, ktorý nielenže zvýrazní jednotlivé tóny, ale ich aj určitým spôsobom zjednotí. Druhou možnosťou je vymeniť pôvodné snímače za snímače napr. značky Gibson 57 Classic Gold (obrázok vyššie). Tieto snímače zabezpečia vyrovnanejšiu zvukovú charakteristiku a dosiahnete tak na celkom hmatníku v každom bode pekný čistý pevný tón. Na druhej strane gitara Epiphone Sheraton-II Pro nebude vykazovať kvality gitary Gibson ES-335, ako už bolo spomínané v predoslých článkoch, nebude poskytovať taký veľký dynamický rozsah, povestnú hĺbku tónu, avšak môže to prispieť k hodnotnejšej hudobnej produkcii.

You may also like...